Porozprávam vám o niektorých mojich spomienkach zo základnej a vysokej školy.
Mali by ste vziať do úvahy môj vek v tom čase, pretože nájdete niektoré bezohľadné činy, ktoré som vtedy urobil
Moja láska k čítaniu sa začala na základnej škole, keď som mal asi 13 rokov, keď som denne čítal noviny Al-Ahram, ktoré nám otec kupoval každý deň. Moja láska k čítaniu sa rozvinula, keď som si šetril svoje vreckové a kupoval knihy v kníhkupectvách alebo na Medzinárodnom knižnom veľtrhu v Káhire, ktorý som každoročne navštevoval. Moje čítanie pokrývalo rôzne oblasti: náboženské, politické, historické, geografické, vedecké a iné, a to mi neskôr, keď som vyrastal, pomohlo pri písaní mojich kníh.
Moje znalosti o džiháde sa začali čítaním, najmä sledovaním arabských a afganských mudžahedínov v Afganistane. Bol som nimi ohromený, aj keď ich bolo menej a boli menej mocní. Ako sa mohli postaviť vtedajším veľmociam a spôsobiť Rusom ťažké straty? Dúfal som, že s nimi budem v tom mladom veku a sníval som o džiháde s nimi, keď vyrastiem. Táto okupácia sa však skončila v roku 1989, po skončení základnej školy, keď som mal asi pätnásť rokov. Potom som bol sklamaný kvôli vnútorným bojom medzi mudžahedínmi. V tom čase som s nimi nechcel byť, pretože som boj medzi nimi považoval len za skúšku, ktorej by sme sa mali vyhnúť.
Po skončení základnej školy som sa ešte viac venoval modlitbe a premýšľaniu o Bohu a o tom, ako podporovať Jeho náboženstvo. Počas prestávok v škole som sa pravidelne spoločne modlil v školskej mešite a po modlitbe som počúval náboženské hodiny.
Za svoje vreckové som si kupoval noviny Al-Muslimun, týždenník vydávaný v Saudskej Arábii. Zaoberali sa podmienkami moslimov na celom svete. Prostredníctvom týchto novín som sa dozvedel o podmienkach moslimov na Filipínach, v Kašmíre, Východnom Turkestane v Číne, v islamských republikách Sovietskeho zväzu, v Čečensku a v Bosne a Hercegovine. Dokonca som napísal do novín s otázkou, ako by som mohol ísť do Bosny a Hercegoviny viesť tam džihád, ale nedostal som odpoveď. V tom čase som tiež volal na pakistanské veľvyslanectvo, aby som ich požiadal o povolenie cestovať do Kašmíru a viesť tam džihád proti indickej okupácii, ale prekvapil ma egyptský zamestnanec, ktorý mi povedal, že nemajú to, čo žiadam. Uvažoval som aj o ceste do Čečenska.

Bosnianska vojna, ktorá sa začala v marci 1992, bola zlomovým bodom v mojom živote. Cítil som, že týmto moslimom nemôžem nič urobiť. Bol som smutný, keď som čítal o masových masakroch, znásilneniach moslimských žien a iných tragédiách. Bol som ešte smutnejší a frustrovanejší, keď som sa nedočkal očakávanej reakcie od moslimských vlád a národov na zastavenie tejto tragédie. Zvykol som si šetriť vreckové a venovať ho Islamskému výboru pre pomoc. Po škole som chodieval do Dar al-Hikma, aby som prispel bosnianskym moslimom, ale napriek tomu som mal pocit, že zaostávam za nimi.
Plánoval som cestovať do Asuánu, potom do Sudánu a nakoniec do Bosny. V tom čase som si ešte nevedel predstaviť, že by ma mohli ľahko zatknúť, pretože som toto dobrodružstvo neplánoval s nikým iným. Bol to individuálny čin, keďže som nevedel o žiadnej skupine ani organizácii v Egypte, ktorá by posielala mudžahedínov do Bosny. Preto bolo moje rozhodnutie spontánne a nepremyslené vzhľadom na môj nízky vek, keďže som v tom čase nemal viac ako devätnásť rokov a nemal som ani cestovný pas, s ktorým by som mohol cestovať.
Po tomto rozhodnutí som napísal list rodine a nechal ho na stole. Vzal som si tašku s oblečením a odišiel z domu bez toho, aby o tom niekto z mojej rodiny vedel. Išiel som na vlakovú stanicu a rezervoval si lístok druhej triedy do Asuánu. Bolo to prvýkrát, čo som cestoval vlakom. Keď som nastúpil do vlaku, prekvapilo ma veľké preplnenie a nebolo tam miesto, kde by som mohol nastúpiť. Všimol som si, že niektorí cestujúci sedia na mieste určenom na umiestnenie batožiny na vrchu sedadiel pre cestujúcich, tak som vyliezol na sedadlá a sadol si k nim. Po hodinách trápenia a po niekoľkých kontrolách môjho lístka mi jeden z revízorov pred príchodom do Asuánu povedal, že som s cestujúcimi tretej triedy a že mám vlastné miesto v klimatizovanom sedadle druhej triedy. Bol prekvapený, že som v tretej triede, ale zostal som v tretej triede, kým som nedorazil do Asuánu.
Svoju cestu do Asuánu som považoval za druh migrácie k Alahovi a Jeho Poslovi (mier s ním). Cítil som, že som za túto cestu odmenený, takže som nebol smutný. Po príchode do Asuánu som si rezervoval posteľ v mládežníckom hosteli. O deň neskôr som si povedal, že sa musím porozprávať s rodinou, aby som ich uistil o svojom zdraví. Keď som im zavolal, prekvapilo ma, že sa zrútili a plačú nad mojím odlúčením. Bol som smutný a spýtal som sa: „Ako som to urobil svojmu otcovi a matke?“ Keď trvali na tom, aby vedeli, kde som, povedal som im, že som v Asuáne a prosili ma, aby som sa vrátil domov. Vrátil som sa k nim a uvedomil som si, že sa nebudem môcť zapojiť do džihádu, kým nenastúpim na jednu z vojenských vysokých škôl, aby som mal možnosť zapojiť sa do džihádu proti Izraelu. Veril som, že mier s Izraelom nebude trvať dlho, ale nakoniec som nemal možnosť zapojiť sa do džihádu.
V tejto fáze môjho života som nikdy neuvažoval o vstupe do Bratstva, Salafistov alebo akejkoľvek inej skupiny. Jediné, na čo som myslel, bolo bojovať v akejkoľvek krajine, kde sú moslimovia prenasledovaní, a to je všetko. Neuvažoval som o boji proti moslimom, ktorí bojujú proti iným moslimom, a moje vnímanie politiky v tom čase bolo len z tohto dôvodu a doteraz sa moje myslenie veľmi nezmenilo.
Samozrejme, po tom, čo som vstúpil do armády, všetko, čo som robil, bolo utajené a nikto o tom nevedel, pretože som vedel, že ak by sa dozvedeli myšlienky, ktoré sa mi honili hlavou, buď by ma vylúčili z armády, alebo by ma zatkli.
Moje roky na základnej a vysokej škole boli pochmúrnym obdobím môjho života, pretože som sa obával o mnohých prenasledovaných moslimov a jediné, čo mi túto etapu života uľahčilo, boli vízie, v ktorých som videl Proroka, nech ho Boh žehná a daruje mu pokoj, a nášho Majstra Ježiša, pokoj s ním, a niektoré ďalšie vízie.
Samozrejme, niektorí ľudia sa opýtajú: „Čo to bolo za nezmysly, o ktorých si premýšľal a ktoré si robil?“ Ale toto bolo súčasťou môjho života, keď som bol mladý, a nehanbím sa za to. Keby som sa mohol vrátiť v čase, stále by som sa snažil bojovať v džiháde. Možno by som sa nepridal k armáde a počkal by som, kým vyrastiem, aby som mohol cestovať a bojovať v ktorejkoľvek krajine, kde sú moslimovia prenasledovaní, namiesto toho, aby som márne premrhal svoj život až doteraz bez toho, aby som si splnil svoj sen bojovať v džiháde a dosiahnuť mučeníctvo.
A ktokoľvek mi povie, prečo necestuješ a nebojuješ a nedáš nám peniaze, poviem mu, aby mi poslal lístok a uľahčil mi cestu napríklad do Barmy, aby som tam mohol bojovať.