Osmanská ríša
(699 – 1342 AH / 1300 – 1924 AD)
Osmanská ríša hrdo stojí uprostred ľudských dejín, niesla zástavu islamu viac ako šesť storočí, dobyla Európu a Áziu a založila veľký islamský štát. Križiacka Európa sa jej po stáročia bála a desila a Európa sa naďalej pripravovala na jej odstránenie, čakajúc na príležitosť za príležitosťou. Osmanská ríša a jej vodcovia im však zasadili ranu za ranou, až kým sa Osmani nezrútili, neopustili pravú islamskú vládu a neprijali prostriedky moci. Križiacka Európa sa na nich vrhla, roztrhala ich a šírila slobodomurárstvo medzi jeho mládežou a vodcami, až kým Osmanský kalifát nepadol a nebol zrušený rukami Mustafu Kemala Atatürka.
Osmanská ríša bola krajinou s najväčším počtom islamských výbojov po Umajjovskej ríši. Osmani obnovili výzvu na džihád a dobývanie a spustili výboje v Európe a častiach Malej Ázie. Najvýznamnejším z týchto výbojov bolo dobytie Konštantínopolu sultánom Mehmedom Dobyvateľom v roku 857 AH / 1453 n. l. Osmanskému kalifátu sa pripisuje aj dobytie strednej Európy, keďže Osmani dobyli Balkán v roku 756 AH / 1355 n. l. a všetky krajiny strednej Európy sa im postupne podrobili. Bulharsko bolo dobyté v roku 774 AH / 1372 n. l., Srbsko bolo dobyté v roku 788 AH / 1386 n. l., Bosna a Hercegovina v roku 792 AH / 1389 n. l., ako aj Chorvátsko, Albánsko, Belehrad a Maďarsko. Osmanské armády vedené sultánom Sulejmanom Veľkolepým dosiahli hradby Viedne a obliehali ju v roku 936 AH / 1529 n. l., ale nedokázali ju dobyť. Podobne, o viac ako stopäťdesiat rokov neskôr, osmanské vojská obliehali Viedeň v roku 1094 AH / 1683 n. l. za vlády sultána Mehmeda IV.
Väčšina týchto území zostala v rukách moslimov a podliehala Osmanskému kalifátu počas celého obdobia jeho moci. Postupne sa však začali rozpadať, keď Osmanská ríša vstúpila do obdobia slabosti. Do roku 1337 AH (1918 n. l.) už Osmanský kalifát nemal na európskom kontinente žiadne iné územie okrem mesta Istanbul. Dlhodobá prítomnosť týchto európskych regiónov pod Osmanským kalifátom znamenala, že celé regióny sa stali moslimskými, ako napríklad Macedónsko, Albánsko, Bosna a Hercegovina a veľké moslimské komunity v Bulharsku, Rumunsku a Čiernej Hore.
Konverzia väčšiny obyvateľov oblastí ovládaných Osmanmi na islam je spôsobená spravodlivým a rovnakým zaobchádzaním Osmanov s moslimským obyvateľstvom. Slabý, chudobný dedinčan sa mohol v Osmanskej ríši dostať na najvyššie a najvplyvnejšie pozície, čo bola forma sociálnej spravodlivosti, ktorá bola v súdobých európskych spoločnostiach nemožná. Bezpečnosť nahradila konflikty a chaos v týchto regiónoch a Európa ťažila z precíznej organizácie osmanskej armády a jej administratívnych systémov, ktoré sa spoliehali predovšetkým na efektívnosť. Stúpenci iných náboženstiev, ako napríklad kresťanstvo a judaizmus, sa v regiónoch ovládaných Osmanmi po niekoľko storočí tešili štedrému zaobchádzaniu, čoho účinky sú jasne zrejmé v spôsobe, akým si tieto komunity zachovávajú svoje jazyky, kultúry a náboženstvá dodnes.

Z knihy „Nezabudnuteľné krajiny“ od majora Tamera Badra