Dobytie Talianska

Moslimovia dvakrát vtrhli do mesta Caesar a bohužiaľ, v islamských zdrojoch je o týchto a podobných inváziách len málo informácií. Je to preto, že väčšinu týchto invázií vykonali dobrovoľní mudžahedíni, nezávislí od autority kalifátu. Moslimskí historici si preto väčšinu týchto hrdinských činov a dobytí neuvedomujú. Väčšina informácií o týchto inváziách pochádza z európskych zdrojov.

Podstatou tohto veľkého eposu je, že dobrovoľní mudžahedíni sa po vzájomnej porade rozhodli napadnúť mesto Rím. Túto myšlienku predložili sicílskej vláde a jej guvernérovi Al-Fadl ibn Dža`farovi Al-Hamadhanimu. Ten následne postúpil túto záležitosť vtedajšiemu aghlabidskému kniežaťu Abu al-Abbasovi Muhammadovi ibn al-Aghlabovi. Myšlienka sa mu páčila a poskytol mudžahedínom množstvo vybavenia, zásob a mužov. Námorná kampaň sa začala v roku 231 AH / 846 n. l. smerom k pobrežiu Talianska, až kým nedosiahla ústie rieky Tivere, kde sa na konci tejto rieky nachádza Rím. V tom čase hradby mesta Rím nezahŕňali celé staré mesto. Za hradbami sa nachádzala skôr náboženská štvrť, v ktorej sa nachádzali slávne kostoly Petra a Pavla a veľká skupina chrámov, svätýň a starobylých hrobiek. Zostala nestrážená, pretože kresťania sa domnievali, že ide o sväté miesto chránené nebom. Mudžahedíni zaútočili na túto oblasť a zmocnili sa všetkých jej pokladov, ktoré sa nedali opísať. Potom obliehali mesto Cézarov a mesto bolo na pokraji pádu. Pápež Sergius bol vydesený. Rímsky pápež bol v tom čase varovaný pred rozsiahlym útokom a poslal tiesňové volania kráľom a kniežatám Európy. Franský cisár Ľudovít II. sa vtedajšieho obdobia chopil iniciatívy a vyslal veľkú výpravu svojich vojakov na záchranu Ríma a jeho kostolov. Kvôli nezhodám, ktoré vznikli medzi samotnými vodcami moslimského ťaženia, moslimovia zrušili obliehanie a vrátili sa na Sicíliu naložení s korisťou a väzňami.

Tento odvážny pokus moslimských mudžahedínov odhalil slabosť a krehkosť obrany mesta Rím, ktoré bolo kedysi hlavným mestom starovekého sveta a centrom globálneho kresťanstva. Moslimovia sa rozhodli skúsiť to znova, kým sa nenaskytne príležitosť. Stalo sa tak v roku 256 AH / 870 n. l., so silnou podporou vtedajšieho aghlabidského kniežaťa Muhammada ibn Ahmada ibn al-Aghlaba. Tento knieža sa o rok skôr, v roku 255 AH / 869 n. l., podarilo dobyť ostrov Malta. Jeho ambície stúpali a chcel dosiahnuť česť dobytia Ríma. Flotily mudžahedínov sa skutočne stretli s flotilami Aghlabidov a pokračovali po rovnakej trase ako pri predchádzajúcej kampani, až kým nedosiahli ústie rieky Tevere. Vtedajší rímsky pápež Lev IV., ktorý sa poučil z predchádzajúcej invázie, sa ponáhľal a požiadal flotily Janova a Neapola, aby odrazili moslimskú námornú kampaň proti Rímu. Medzi oboma stranami vypukla neďaleko prístavu Ostia obrovská námorná bitka, v ktorej moslimovia takmer rozdrvili kresťanské flotily. Keby Ostiu nezasiahla prudká morská búrka, boje by sa zastavili.

Táto silná búrka moslimov neodradila a napriek veľkým stratám v dôsledku búrky trvali na pokračovaní invázie a obliehali mesto s maximálnou silou, až kým nebolo na pokraji pádu. To prinútilo pápeža Jána VIII., ktorý nahradil Leva IV., ktorý zomrel od žiaľu nad katastrofami, ktoré postihli kresťanstvo, podriadiť sa podmienkam moslimov a platiť im ročný hold vo výške dvadsaťpäťtisíc mithqalov striebra. Toto malo vážny dopad na kresťanské národy vo všeobecnosti a Európu zvlášť, pretože ako mohol pápež vzdať hold moslimom? Toto je však preukázaná historická pravda, o ktorej niet pochýb. Je to niečo, čoho boli svedkami a čo si nepriatelia zapísali do svojich kníh, aj keď ich to zahanbuje a zarmucuje. Je to tiež jedna zo scén hrdosti, dôstojnosti a hrdinstva v minulosti, o ktorej sa teraz moslimovia musia učiť a z ktorej by mali mať úžitok.

Prečo sme boli skvelí
Kniha (Nezabudnuteľné krajiny) od Tamera Badra